Pytliactvo v strednej Európe: Od monarchie po súčasnosť
Pytliactvo – teda nelegálny lov zveri – je jav starý ako samotné poľovníctvo. V bývalom Rakúsko-Uhorsku, v Československu po roku 1918, a aj v súčasnosti, pytliactvo vždy predstavovalo významný problém pre ochranu prírody, lesníctvo a poľovníctvo. Kým dnes je často motivované komerčným ziskom, v minulosti malo pytliactvo najmä existenčný charakter.
Korene pytliactva: Hlad a nevoľníctvo
V období Rakúsko-Uhorskej monarchie bola zver majetkom šľachty a pôdy vlastniacej vrstvy. Poddaným bolo zakázané loviť, aj keď sa zver nachádzala na ich pôde alebo ohrozovala ich úrodu. Hlad a chudoba tak viedli k rozsiahlemu pytliačeniu – nie pre zábavu, ale pre prežitie. Lov na srnčiu, jeleniu, diviačiu zver alebo zajace bol často jediným spôsobom, ako zabezpečiť jedlo pre rodinu počas tuhých zím.
Metódy pytliakov: od slučiek po pušky
Pytliaci využívali rôzne prostriedky na lov, často domácej výroby alebo upravené z legálnych zbraní:
Slučky a oká – jednoduché drôtené pasce umiestňované na zverné chodníky. Boli tiché, nenápadné a účinné.
Strelné zbrane – časté boli upravené vojenské pušky (napr. zbraně z 1. svetovej vojny), z ktorých pytliaci odstránili sériové čísla, skrátili hlavne a upravili mechanizmy na tichšie použitie.
Kuše a arbalety – najmä v horských oblastiach, kde bola streľba riskantná kvôli ozvene a pozornosti. Kuša bola tichá, účinná a relatívne ľahko vyrobiteľná.
Jedy a otrávené návnady – používané najmä na predátory, ale zároveň mimoriadne nebezpečné pre ostatné druhy a psov.
Pytliactvo v Československu po roku 1918
Po vzniku ČSR sa síce spoločnosť demokratizovala, ale zver naďalej ostávala majetkom štátu, veľkostatkárov alebo poľovníckych spolkov. Pytliactvo ostalo problémom najmä v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou a chudobou – Orava, Kysuce, Spiš, Šumava, Beskydy.
Po 2. svetovej vojne sa množstvo zbraní dostalo medzi civilistov. Veľa pytliakov používalo zbrane typu Mauser 98k, mosin-naganty alebo samopaly, ktoré boli pozostatkom vojny. Tieto boli často upravované pre lovecké účely.
Socializmus a kolektivizácia: pytliaci vs. štát
V období socializmu bolo pytliactvo prísne trestané, no zároveň ho štát niekedy potichu toleroval v ťažko dostupných oblastiach. Lesné závody, JRD a štátne poľovnícke združenia sa pokúšali monitorovať populáciu zveri, no zároveň prehliadali drobné prehrešky, najmä ak pytliactvo nebolo organizované alebo masové.
V 70. a 80. rokoch sa objavili prvé prípady pytliactva s nočnými optikami, čo ukazuje, ako sa pytliactvo technologicky vyvíjalo.
Moderné pytliactvo: organizovaný zločin a zisk
Dnes pytliactvo predstavuje predovšetkým ekonomický zločin. Zver sa loví kvôli predaju diviny, trofejí či nelegálneho vývozu. Moderní pytliaci často využívajú termovízie, tlmiče, nočné videnie a poľovnícke zbrane s nelegálne upravenými sériovými číslami.
Loví sa zo štvorkoliek, upravených off-road áut, dokonca z vrtuľníkov (napr. prípad z Maďarska v roku 2004). V strednej Európe sa najčastejšie pytliačí na:
srnčiu a jeleniu zver (kvôli trofeji a mäsu),
diviakov (najmä vo vidieckych oblastiach),
dravcov (sokoly a orly – pre ilegálnych chovateľov),
a v posledných rokoch aj medvede a vlkov (často ako „pomsta“ za škody).
Záver: boj pokračuje
Pytliactvo je dnes postihované zákonom a väčšina štátov má zavedené monitorovacie systémy, kamery, fotopasce a spolupracuje s políciou. Napriek tomu ostáva pytliactvo najmä v pohraničných a menej kontrolovaných oblastiach prítomné. Výzvou je kombinácia tradície, chudoby, zisku a nedostatku kontrolných kapacít.
Zaujímavosť na záver
V mnohých slovenských dedinách sa dodnes tradujú príbehy o legendárnych pytliakoch, ktorí dokázali zložiť jeleňa jednou ranou a zmiznúť v lese ako duchovia. Ich znalosti prírody, stôp, správania zveri a remeselné úpravy zbraní by mohli konkurovať dnešným profesionálnym poľovníkom.